Holokaust na vlastnej koži. Zážitkové vzdelávanie, ktoré mojím žiakom otvorilo oči.

,,Pani učiteľka, vás by sme počúvali, ak by ste nás niečo učila, pre vás by sme urobili všetko, čo by ste len chceli. Veď vy ste taká pekná, milá a mladá,“ povedali istí rómski žiaci, keď som skritizovala, ako sa správajú k niektorým učiteľom. Nahnevalo ma to. Sú vo veku, v ktorom už určite počuli o druhej svetovej vojne, holokauste, antisemitizme či rasizme. 

Rozhorčene som im vytkla, že ich správanie voči iným na základe výzoru alebo sympatií, je totožné s tým, čo robil počas vojny Hitler. Pripomenula som im, aké šťastné deti sú, že sa nenarodili o tri generácie skôr a že takéto správanie je veľmi nebezpečné a treba ho rozoznávať.

Trieda stíchla. Nikto nečakal, že to, čo by iným mohlo lichotiť, mňa rozzúrilo. 

Zrodila sa myšlienka

Táto situácia v kombinácii so situáciou na slovenskej politickej scéne ma prinútila rozmýšľať. Ako zasiahnuť čo najväčší počet ľudí? Ako nabúrať, ovplyvniť a zmeniť plytké zmýšľanie, zahľadené do seba? Ako pripomenúť ľuďom hrôzy nedávnych čias?

Vedela som, že Auschwitz a príbehy v ňom pochované majú obrovskú moc priniesť zmenu. A na tejto myšlienke som začala stavať a hľadať riešenie ako zasiahnuť, čo najviac ľudí v tom malom Spišskom Štvrtku.

Vynašla som sa. Ak nemôžem dostať celú obec do Auschwitzu, dostanem Auschwitz do našej obce. Vybudujem ho tu, prinesiem tu jeho príbehy, praktiky a prenesiem tu jeho atmosféru. Bez cenzúry, bez zľutovania, bez ohľadu na druhých, bez zmyslu a dôvodu, nech si to ľudia zažijú na vlastnej koži. A takto vznikol názov akcie.

Na vlastnej koži

Trištvrte roka vo mne táto myšlienka žila a než som ju začala realizovať, mala som ju celú dokonalo pripravenú v mojej hlave. Keď sa blížil termín akcie, kolegovia vedeli, že sa bude niečo diať, mnohí priložili ruku k dielu, ale ja som vedela, že deviataci sú pri tejto akcii najdôležitejší. Oni sú nová generácia, oni potrebujú vedieť čo, ako a prečo sa tak dialo. Týždne intenzívnych príprav nás s deviatakmi nielen spojili, ale aj mnohému priučili. 

S odstupom času vnímam, akú hlbokú stopu v nich zanechalo toto zážitkové vzdelávanie a zároveň sa mi potrvdilo, že zažité je omnoho silnejšie, ako iba počuté z frontálnej výučby. 

Príprava akcie – prvá výzva

Okrem technického a organizačného zabezpečenia som musela spísať 12 jedinečných scenárov pre hlavné roly. Bola to pre mňa škola. Scenáre som nikdy nepísala a tie teda museli byť plné replík a logistických informácií, aby jednotliví žiaci zvládli korigovať dav, prenášať technické zabezpečenie, či rozmiestňovať kulisy a pracovať so svetelnými efektmi v správny čas.

Príprava akcie – druhá výzva

Po vytlačení scenárov, bolo majstrovstvom presvedčiť deviatakov, že to nie je trápne, že to zvládnu, že to bude silné a že je to veľmi dôležité. Už dlho vedeli, že to budeme robiť, ale teraz držali svoju rolu v rukách a predstavovali si seba pred publikom. Paradoxne tí žiaci, ktorí nemajú bežne problém s výstrednosťami, zrazu odmietli prehovoriť pár nemeckých replík pred ľuďmi. 

Prešli sme si niekoľko generálok, zamenili sme roly niektorých žiakov, upravili sme časové presuny a už si každý vedel predstaviť, že to bude ozaj veľké a vážne. Väčšina žiakov bola navnadená a naplno sa pustila do príprav kulís a spolu s kolegyňami aj do výroby kostýmov. 

Prečo bola navnadená LEN väčšina a nie všetci? Neviem, ale klamala by som, ak by som povedala, že ma to nemrzelo, že som pri tom neošedivela, že som nebola sklamaná, že som im nevysvetľovala vážnosť toho, čo robíme  a že som s tým nechcela niekoľkokrát skončiť. Sú to predsa len deviataci, pubertiaci, v rokoch najväčšej frajeriny a mámnahákizme.

Deň D – doobedie

Celá škola sa učila podľa štvrtkového rozvrhu, ale deviataci mali na programe celodennú tematiku druhej svetovej vojny. Doobeda si pre nich prednášajúce z organizácie Post Bellum pripravili úžasný workshop s názvom Rozhodovanie, ktorý prostredníctvom zážitku otváral tému nútenej migrácie, antisemitizmu, xenofóbie. Deviataci počas toho prežili postupnú premenu spoločenskej atmosféry v období tridsiatych rokov 20. storočia v Československu i na Slovensku. 

Deň D – panika

Po skončení workshopu sa začala ich príprava a príprava priestorov školy na verejný program pre obyvateľov obce a ďalších hostí. Celá príprava bola stresujúca, bolo málo času, veľa práce, kopec otázok, stratených a zabudnutých scenárov. Nestihli sme generálku a náš vzácny hosť nám oznámil, že nepríde. V rýchlosti sme scenáre poupravovali podľa vzniknutých zmien a panika sa stupňovala. Tréma priniesla slzy, aj protesty, že niektorí nechcú vystupovať, čo prinieslo hádky a tak…. tí pubertiaci a premiéra, nuž náročná kombinácia. 

Sú oblečení v pruhovanom. Volám ich:

 ,,Tu budete stvárňovať živé sochy, držať tehlu nad hlavou, fúrik a ďalšie nástroje. Čo to máš v ušiach? Choď si to odložiť!“
,,Prečo nemôžeme mať slúchadlá? Veď sa budeme nudiť.“

Porazí ma! Sme v koncentračnom tábore, ľudia tu umierali na hlad a on nemôže mať iPhone a slúchadlá. A ešte mu musím vysvetľovať prečo. Držte ma niekto. Balím sa. Má to význam toto? Pýtam sa:

,,Deviataci, čo myslíte, koľko príde ľudí? Nech sa dohodneme, či sprevádzame jednu skupinu, alebo ich rozdelíme.“
,,Maximálne 25-30.“
,,OK! Ideme plán A, teda sprevádzame jednu skupinu.“

Ľudia sa vonku neprestávali hromadiť. Nestíhame sa dohodnúť na pláne B. 

,,Pančelka, zmestí sa 70 ľudí do klietky určenej pre 30?“
,,Ideme bez milosti! Sme v koncentráku, nažeňte ich tam!“

Všetci sú pripravení na svojich miestach. On, ten s tými slúchadlami, mi zaklope na rameno, v ruke kostým, na sebe biele tričko s obrovským logom Adidas. 

,,Pančelka, nechcem mať na sebe tú handru, pôjdem v tričku.“
,,V poriadku, veď prečo by si nemohol mať na sebe značkové, čerstvo vyprané a voňavé biele tričko v koncentračnom tábore?“

Pochopil. Ešte zaznelo nejaké frflanie, ale navliekol sa do kostýmu. 

Deň D – Na vlastnej koži

Otvorenie – časť prvá

Otvorili sme bránu školy, bolo prítmie, na pozadí znel zvuk lokomotívy. SS-áčky chodia pomedzi dav a lepia im na hruď/rukáv žltú Dávidovu hviezdu. Návštevníci sa bavia, nevedia kam prišli a čo ich čaká, hviezda sa im páči. Zrazu väzeňkyňa do mikrofónu hovorí o krutých podmienkach cestovania v dobytčích vagónoch a o následnom vystúpení v Auschwitzi, kde nasledovala selekcia.

V tom sa SS-áčka postavila nad dav ľudí, na stôl, a začala ich po nemecky selektovať na dve strany. Nastali momenty, že návštevníci, ktorí prišli spolu, boli poslaní na opačné strany, nezaujímalo ju to, trvala na svojom. Opäť prišlo hovorené slovo o tom, k čomu pri selekciách dochádzalo, aké nespravodlivé a kruté boli a ako sa mnohí nevediac, čím sa previnili, ocitli na strane okamžitej smrti. 

Nad rozdelenými skupinami návštevníkov sa objavili nápisy. Na jednom stálo ŽIVOT, na druhom SMRŤ. Ľudia sa prestali usmievať, nastalo zhrozenie a mnohí prvýkrát pocítili primitívny vzorec – náhodu/šťastie, ktorý mal rozhodnúť o ich živote. 

Všetci už pochopili názov akcie Na vlastnej koži a v tichosti a pokore prešli do ďalšej časti programu cez bránu s nápisom ARBEIT MACHT FREI.

Anjel smrti – časť druhá

Nemeckými pokrikmi ich dostali na opačnú stranu školy, do laboratória biológie a chémie. Sterilné prostredie, vpredu biela tabuľa a blonďavý mládenec v bielom plášti a stetoskopom okolo krku. Prísnym pohľadom dáva pokyny: ,,Sadnite si, teraz Vám dám niekoľko otázok a ak s niektorou z nich súhlasíte, postavte sa.“

1. Kto chodí nerád k doktorovi?
2. Kto ide k doktorovi, až keď sa cíti veľmi chorý, inak sa lieči doma?
3. Kto verí tomu, že im ich lekár pomôže, keď ho navštívia?

Pri týchto otázkach sa ľudia smelo zdvíhali zo stoličiek a priznávali sa k svojmu strachu z doktorov. Pri ďalších sa však atmosféra zmenila a nikto sa už nepostavil. 

1. Komu už lekár predpísal liek, ktorý vás mohol zabiť?
2. Komu už lekár pichol injekciu s neznámym obsahom proti vašej vôli? 

Následne sa predstavil ako Dr. Mengele a spustil obecenstvu tento film.

Plynová komora – časť tretia

Po skončení dokumentu, nastal nemecký krik a urýchlene poháňali ľudí do podzemia. Do vyprázdnenej klietky – náraďovne, so zatemnenými oknami a mrežovými stenami. Niektorí odmietli vstúpiť, ale vzbura bola rýchlo potlačená, deviataci rázne ukázali, že tu už nie je cesty späť. Vyše sedemdesiat ľudí bolo zavretých v klietke o rozmere 7×2 m. Zhasli sa svetlá, počuli ste, ako sa ľuďom nabúral ich osobný priestor. 

Niekoľko minút, počas ktorých sa čítal príbeh z knihy Mengeleho dievčao plynových komorách, to museli ľudia natlačení na sebe vydržať. 

Po vypustení z klietky sme videli, ako si niektorí doslova užívajú čerstvý vzduch a radosť, že sú z pekla von. Pripomenulo sa im, že v Auschwitzi, mnohí toto šťastie nemali a pokračoval príbeh o práci Sonderkommanda, keď už bolo ,,po všetkom“.

Tento projekt nebol jediný. Celý rok som pracovala aj na zlepšení čitateľskej gramotnosti pomocou aktivity Desiatou k čítaniu, o ktorom píšem v mojom predchádzajúcom článku a ktorého rozuzlenie vyjde na tomto blogu čoskoro.

Živá galéria – časť štvrtá

V ďalšej časti na hlavnej chodbe si mohli ľudia voľne prezerať galériu fotiek pri rôznych stanovištiach. Pri každom stanovišti stál väzeň so žiarovkou, ktorý bol návštevníkom ochotný povedať viac. Na chodbe bolo dokopy 8 stanovíšť a to: život v barakoch, blok 11, múr smrti, pohrebisko, zanechané veci obetí, obrovské plátno s premietaným vojnovým dokumentom, žiaci držiaci príbehy jednotlivých väzňov a živé sochy – tie, čo mali držať tehlu nad hlavou a rôzne pracovné nástroje. 

Kroky na hrane – časť piata

Po niekoľkých minútach času stráveného v galérii sa pokračovalo v triede s veľkou bielou tabuľou. Po tom, ako sa hostia usadili, im žiaci, ktorí stvárňovali dozorcov, vyjadrili svoj vlastný postoj k utláčaniu druhých a vyzdvihli vieru v slušnosť, toleranciu a lásku. Toto umocnilo gesto roztrhnutia nacistických symbolov. 

Ľudia pohnutí emóciami z celej akcie začali tlieskať a výskať. 

Na to sa hosťom spustil film Kroky na hrane, ktorý sme získali prostredníctvom projektu Pamäť, zodpovednosť, budúcnosť cez organizáciu ETP Slovensko. Vo filme je popísaný príbeh šiestich slovenských ultrabežcov, ktorí prebehli trasu hrdinov Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera. Im sa podarilo ujsť z Auschwitzu do Žiliny a podať správu o hrôzach nacistického režimu. Týmto statočným 170 km útekom pomohli zachrániť tisíce slovenských a maďarských Židov pred deportáciou do koncentračného tábora. 

Pamätník – časť šiesta

Po trojhodinovom nabitom programe sa ľuďom ťažko vstávalo po filme zo stoličiek. No my sme všetko mali premyslené do posledného detailu a tak ani odchod hostí nebol obyčajný. Pred východom zo školy na nich čakali žiačky so sviečkami v rukách, ktoré hostia nosili k pamätníku zostaveného z fotiek obetí holokaustu.

Každý si okrem silnej emócie a nalepenej Dávidovej hviezdy domov odniesol aj zalaminovanú záložku s textom ,,Tí, ktorí sa nepoučili z histórie, sú odsúdení k tomu, aby si ju zopakovali“.  – Winston Churchill 

Po tom, ako odišli poslední hostia, vysilená, ale šťastná som padla do Matúšovho náručia. Obrovskú podporu som dostala aj zo strany pani riaditeľky. 

Dokázali sme to. Bolo to náročné, ale podarilo sa nám dotknúť mnohých sŕdc, prenastaviť myslenie a možno ľudí niečo nové naučiť. Väčšina hostí odchádzala bez slov, niektorí chválili nápad a prevedenie, iní si pýtali pokračovanie a nikto neostal bez emócie.

V škole sa na druhý deň nieslo chodbami ticho a rešpekt k obetiam. Dokonca aj z lavíc mojich šiestakov sa ozývalo množstvo otázok na tému moci, manipulácie, rasizmu či tolerancie, hoci druhú svetovú vojnu na dejepise ešte nepreberali. 

Poľsko – časť posledná 

Po trojmesačnej pauze sme sa s deviatakmi do nášho projektu vrátili a dokončili sme ho. Navštívili sme spolu koncentračné tábory Auschwitz I. a Auschwitz – Birkenau v Poľsku. Videla som na ich tvárach záujem, pochopenie a úctu k obetiam režimu. Mnohé šokujúce fotky, predmety, či skutočnosti ich už tak neprekvapili, prišli na toto miesto pripravení. Pripravení dozvedieť sa viac a do hĺbky. 

Mám nádej

A čo ten sľúbený koniec so svetielkom nádeje, ktorý som spomínala? 

Tak ten kostýmový a slúchadlový chalanisko za mnou v Auschwitzi prišiel a povedal mi, že je vďačný za akciu, ktorú sme v škole organizovali, pretože vďaka nej mohol lepšie pochopiť toto miesto a to, čo sa tu dialo. 

Vieš, hovorí sa, že kto nezažil, nepochopí. Ja verím tomu, že mnohí žiaci poznajú históriu v teoretickej rovine, ale niekde v hĺbke svojej duše neveria, že sa to skutočne stalo. A my sme teraz stáli na tom obrovskom cintoríne a jemu zrazu docvaklo, prečo to celé bolo dôležité. 

Pri príležitosti výročia Dňa víťazstva nad fašizmom organizoval Teach for Slovakia viacero aktivít, ktoré boli zhrnuté aj v článku Denníka N, ktorý hovorí o tom, že nestačí len pasívne spomínať.

Svetielko horí

Verím, že aj tí frajeri, ktorí mali spočiatku ignorantský postoj k akcii, budú zodpovední aj po dosiahnutí plnoletosti. Verím, že v politických otázkach budú pozornejší a nenechajú sa stiahnuť tou lákavou vlnou populizmu, na ktorú stačí veľmi ľahko naskočiť. Som presvedčená, že budú rozoznávať nebezpečenstvá ,,nevinných“ extrémistických prehlásení a že budú odvážni postaviť sa za spravodlivosť. 

Avšak do plnoletosti im chýbajú ešte tri roky. 

To je takmer celé volebné obdobie, v ktorom pred nimi majú náskok dnešní stredoškoláci, u ktorých v simulovaných voľbách do Európskeho parlamentu vyhrali s obrovským náskokom extrémisti. Ja som svoj vplyv na mladých využila, poď do toho tiež.

Bez výhovoriek

Poviem ti, akcia aj s kostýmami a technickým vybavením vyšla do 100€, vymyslela som ju sama a pomohlo mi ju zrealizovať niekoľko kolegov a detí. V školstve som len druhý rok a viac pôsobím ako milé 157 cm dievčatko, než dospelá autoritatívna učiteľka a predsa som to zvládla. Ak som to teda zvládla ja, zvládne to každý. Áno, stálo ma to kopec energie, ale pre tie plody sa to oplatilo. A ak sa ti nechce, s radosťou ti prepošlem nejaké rady, ako podobnú akciu zorganizovať.

zdroj fotiek a video: ZŠ Spišský Štvrtok