Vynikajúci prospech žiakov nie je smerodajný. Až žiaci mi ukázali, aká som učiteľka.

Po roku a pol v školstve je veľmi jednoduché zabehnúť do vyjazdených koľají a upadnúť do stereotypu, pri ktorom už nemáte pocit, že vaša práca má zmysel. Moje vyučovacie hodiny síce boli stále dobré, zaujímavé a často aj zábavné, ale po úvodných a štvrťročných testoch som bola frustrovaná. Moja motivácia pokračovať v tvrdej práci klesala a práca v triede mi pripadala zbytočná. 

Na konci minulého školského roka som pozorovala obrovské akademické pokroky a tento trend som očakávala aj v tomto roku. Preto keď sa výsledky nedostavili, bola som sklamaná. Letné prázdniny mi pripadali ako hurikán, ktorý zničil to, čo som nasiala a začínalo rásť. Kládla som si otázky, či dávam deťom niečo trvácne, niečo, čo v nich ostane aj keď od nich po dvoch rokoch odídem, či sa to všetko len nerozplynie a nezmizne. 

Začalo to chorobou

Všetko sa vo mne zmenilo v jeden decembrový týždeň, keď v škole vypukol vírus. Bol spojený s tráviacimi problémami a horúčkami. Bolo len otázkou času, kedy mu podľahnem aj ja. V jeden piatok k tomu došlo a už po prvej hodine som začala cítiť nevoľnosť a bolesť hlavy. Skutočne som si nevedela predstaviť, ako potiahnem zvyšok dňa a ako deťom dovysvetľujem učivo, ktoré včera nepochopili.

Nie som typ učiteľa, že sa na niečo vykašlem a pohnem sa z miesta len preto, že mi to osnovy kážu. Moja mentorka mi na mojom učiteľskom začiatku povedala múdru vec: ,,Učíš deti, nie osnovy.“ Odvtedy sa toho držím a nemôžem s tým viac súhlasiť a aj preto som sa chcela vrátiť k učivu, ktoré žiaľ včera nedali.

Prišla som na hodinu matematiky a už vtedy sa deťom niečo nezdalo. ,,Pani učiteľka, čo sa vám stalo?“ Povedala som im, že sa necítim dobre, dala som im rýchle BOZP inštrukcie, ak by som odpadla a ospravedlnila som sa, že budem dnes na hodine sedieť. V tom mi napadlo, že takto to vyučovanie bude úplne odveci a oni z toho opäť nebudú nič mať, opäť to nepochopia a opäť sa k tomu budeme musieť vrátiť. 

Šancu dostala Majka

Spomenula som si, že z včerajšieho testíku z konca hodiny mi vyšlo, že jedna žiačka, nazvem ju Majka, to učivo pekne pochopila. Povedala som si, že skúsim niečo nové a poprosila som Majku, aby spolužiakom to učivo vysvetlila. Že môže pokojne používať svoj zošiť a ak by niečo nevedela, nech sa ma opýta. 

Žiaci ostali šokovaní, ale šokovaní s úsmevom na perách. Nový objekt pred tabuľou u nich vzbudil veľkú pozornosť.  Majka sa postavila pred tabuľu a vtedy to začalo. 

Vyzvala žiakov, aby si pripravili ceruzu, pravítka, uhlomer a kružidlo. Stála s úsmevom pred tabuľou, pozerala na žiakov, oni pozerali na ňu a ona stála a stála. V tom na ňu Ferko vykríkol, nech už začne. Ona ho však upozornila, že ešte Samko hľadá pravítko v taške, že nezačne, kým nie sú všetci pripravení. Uvedomila som si, že Majka je presne takou učiteľkou, akú vidí vo mne. Mala úsmev na perách, brala ohľad na každého žiaka a dala všetkým najavo, že bez ich pozornosti a 100% nasadenia, to spolu nezvládnu. 

Z Majky pani učiteľka

Týmto jediným jednoduchým gestom si všetkých naklonila na svoju stranu. Nikto jej neukázal, že si ju neváži ako učiteľku, rešpektovali ju a nasledovali jej pokyny. 

Dostalo ma, ako Majka chodila pomedzi lavice, kontrolovala prácu žiakov a ak videla, že má niekto problém, bola pripravená mu pomôcť. Pomáhať slabším je pre mnohých z nás ,,samozrejmosťou“, výnimočným je však všímať si nielen chyby, ale aj úspechy. 

Preto ma dostalo ešte viac, keď Majka videla, že učivo niekto zvláda a neváhala ho pochváliť. Triedou sa niesli frázy ako: ,,Dobre ti to ide; teraz si s kružidlom nepohol a pekne ti to vyšlo; super, už len toto spoj a máš to hotové.“ 

A najviac ma dostalo to, že v momente, keď Majka videla, že to niekto dokázal celkom sám, bez jej pomoci, vyzvala ho, aby pomohol tým, ktorí ešte potrebujú barličku. Dôveru, ktorú Majka dostala odo mňa, sa rozhodla rozdávať ďalej a šíriť to medzi svojich spolužiakov. 

Sú veci, ktoré sú viac, ako vynikajúci prospech

Ak by som povedala, že ma táto hodina nedojala, klamala by som. Po roku a pol intenzívnej práce, možno neprišli výsledky v podobe, v ktorej by som ich čakala, ale predsa sa dostavili. V rúchu, ktoré sa mi páči omnoho viac, ako len vynikajúci prospech. V rúchu, ktoré je podpísané toleranciou, rešpektom, láskou a starostlivosťou. 

A ak by som sa po dvoch rokoch ťažkej práce v školstve mala pochváliť jedinou vecou, bolo by to to, že som priniesla deťom vzor, ktorý sa rozhodli sami nasledovať. Nenútene, svojvoľne, úprimne a celkom podvedome. Týchto 22 detských očí ma pozorovalo každý deň a ja už dnes môžem svedomito povedať, že som ich niečo naučila, niečo, čo si so sebou ponesú aj za brány školy.